Danišovský kostol je najčastejšie charakterizovaný ako kostol ranogotický postavený v 13. storočí. Architektonickými prvkami vzbudzuje pozornosť nielen v regióne Spiša, Slovenska, ale aj za hranicami nášho štátu. Kostolík stojaci na vŕšku nad obcou, je skutočne vzácnym ranogotickým skvostom.
Danišovský kostolík v prvopočiatkoch nemal dnešnú podobu. Podľa J. Špirka bol postavený v románskom slohu. Priaznivý rozmach románskeho umenia v našich krajoch však zastavil tatársky vpád v roku 1241. Po ňom mnoho kostolov stratilo svoj pôvodný románsky charakter. V Danišovskom kostolíku ostali románske piliere zakončené hlavicami, ktoré sa nachádzajú pod víťazným gotickým oblúkom. Majú románsku bobuľovitú ozdobu. Podobajú sa pilierom s bobuľovitou ozdobou hlavíc na Spišskej kapitule. Podobné hlavice nachádzame aj na Spišskom hrade. Doposiaľ nie je jednotný názor medzi odborníkmi z oblasti histórie architektúry na to, či bol skôr postavený kapitulský chrám alebo danišovský kostolík. Prevláda názor, že ten istý majster, ktorý budoval kapitulský chrám, vystavil súčasne, pravda v menšom formáte i danišovský kostolík.
Pred reformáciou bola obec ešte samostatnou farnosťou. Ortvay, ktorý na základe pápežskej dežmy opísal cirkevné pomery v Uhorsku začiatkom 14. storočia, uvádza, že v 12. storočí na Spiši okrem niekoľkých iných farností existovala farnosť aj v Danišovciach. Roku 1520, keď spišský katolícki farári odvádzali pápežskú dežmu, bol v Danišovciach kňaz Martin, ktorý platil 1 zlatý a 15 denárov. Jamnícky farár Valentín platil 2 zlaté a 15 denárov, odorínsky farár Andrej platil 3 zlaté a 40 denárov a domaňovský farár Peter platil 2 zlaté 12 denárov. Z toho je teda jasné, že tesne pred reformáciou bola v Danišovciach ešte samostatná plebania. Bola to síce slabá farnosť, ale nie najmenšia na Spiši. Menej platili napríklad kurimanský, brutovský, chmelnický či jánovský farári.
V roku 1629 boli Danišovce ešte samostatnou farnosťou, ale už pravdepodobne v rukách evanjelikov. Kedy sa dostala farnosť, poťažne kostol do rúk katolíkov nie je známe, ale bolo to asi okolo polovice 17. storočia. Keď v roku 1700 spišský prepošt Ján Sigray previedol kanonickú vizitáciu, Danišovce sú vedené ako jamnícka filiálka. Odorínsky farár totiž v tom čase len prechodne býval v Jamníku, pretože farská budova bola v zlom stave. Obyvateľstvo muselo svoje vierovyznanie prispôsobovať i podľa zemepána. Ako to vyplýva z vyššie uvedenej vizitácie z roku 1700, v Danišovciach vtedy žilo 65 katolíkov a 21 nekatolíkov.
Pôdorys danišovského kostolíka má takmer štvorcovú loď a sanktuárium s rovným uzáverom. Pôvodne bol bez veže a možno ho zaradiť medzi najstaršie kostoly na Spiši, ktorých datovanie sa pohybuje od 12. do polovice 13. storočia (Žehra, Letanovce, Olcnava, Batizovce a ďalšie). Víťazný oblúk v chráme je gotický, t.j. lomeným ktorý je stabilnejší a umožňoval odľahčenie klenby. Románske prvky ostali v podobe pilierov, ktoré nesú víťazný oblúk. Piliere sú ukončené zaujímavým profilovaním – vlysom bobuľovitých hlavíc – prvkom patriacim románskemu slohu. Na týchto pilieroch ktoré majú podobný profil ako románske piliere, je postavený víťazný gotický oblúk.
Presbytérium, tiež sanktuárium alebo svätyňa, má jednopoľovú krížovú klenbu s rebrami hranolového profilu vyžľabeného na predných hranách. Konzoly s polygonálnymi abakusmi sú pokryté rôznou listovou výzdobou. Vrcholový svorník klenby pokrýva kruhová úponka s ôsmimi ľaliovými listami po obvode a so štyrmi v strede. K severnej stene presbytéria je pristavaná sakristia, do ktorej vchod je upravený sedlovým portálom. Zvláštnosťou presbytéria je južná stena, nie je pre výklenok, ale pre jej pravouhlé obdĺžníkové okno.
O ňom píše J. Žáry: „ ďalšou osobitnosťou kostola v Danišovciach v stredoeurópskych reláciách je aj to, že sa tu použilo široké pravouhlé okno profánneho typu na najdôležitejšej časti sakrálnej architektúry. Nahradili ním úzke štrbinové okno na južnej stene presbytéria, aby dostatočne osvetlili a zvýraznili nový skriňový hlavný oltár.
Nie menej zaujímavou časťou danišovského kostola je aj jeho dvojlodie, ktoré je azda najmenšie nielen na Spiši, ale v celej strednej Európe. Na miniatúrnosť danišovského kostola pozerá J.Žáry tak, že neznamenala rustikalizáciu (zľudovenie) podnetov zo slohového východiska, ba práve naopak. Účasť kamenárov z levočskej stavebnej huty zaručila aj kostolu v Danišovciach ušľachtilý slohový výraz. Pôvodné ranogotické štrbinové okná nedovoľovali dostatočne vyniknúť vnútrajšku dvojlodia. Vplyv východoslovenskej architektúry na čele s Košicami, mal za následok rozšírenie okien z vnútornej strany. Okraje po celej šírke sa rozšírili, ale pôvodná štrbina v strede steny ostala zachovaná aj s lomeným oblúčikom. Okná po rozšírení nadobudli podobu, ktorá bola výsledkom prestupovania sa geometrických obrazcov lomeného oblúka s obdĺžníkom. Podarilo sa oživiť svetelnú atmosféru vnútrajška a osvetliť nové bočné oltáre.
Vchod do lode z južnej strany je vytvorený nádherným až skoro štvormetrovým portálom, ktorý smerom von sa lievikovito rozširuje. Už na tvarovanom sokle stoja štíhle poloelipsovité stĺpy, majúce v dolnej šestine kamennú obručovú ozdobu. Stĺpy sú ukončené hlavicami, ktoré sú ozdobené na pravej strane strapcom vinnej révy, na ľavej strane popínavým brečtanom. K južnému vchodu pristavili pravdepodobne v 18. storočí predsieň. Západný vchod do lode je najširší a má podobnú konštrukciu ako vchod do sakristie. Používa sa ako hlavný vchod. Danišovský kostol bol spočiatku bez veže. Neskoršie ju postavili, ale koncom 19. storočia (1897) pre zlú statiku zrúcali. Zbúranie a následnú opravu kostola previedol levočský majster Anton Müller. V roku 1983 veriaci na pôvodných základoch vežu znovu postavili. V dobe, keď nebolo veže, zvony viseli v drevenej zvonici postavenej na kostolnom dvore východne od kostola. Zvony boli tri, ako uvádza Sigrayova kanonická vizitácia z roku 1700. Dnes ostali len dva. Menší dal roku 1921 ku cti sv. Štefana uliať miestny obyvateľ Štefan Kožár. Vieme, že z troch pôvodných bol jeden počas prvej svetovej vojny úradmi zhabaný na výrobu munície. O druhom chýbajúcom nemáme žiadne poznatky. Môže to byť i zvon(ček) umiestený v kaplnke sv. Márie Magdalény.
Dnes je kostolík v Danišovciach zasvätený sv. Márii Magdaléne. Kanonická vizitácia z roku 1700 uvádza tri oltáre. Prvý zasvätený sv. Dionýzovi, druhý sv. Márii Magdaléne a tretí sv. Mikulášovi. Hoci máme v cirkevnom kalendári viacero svätých tohto mena, asi najpopulárnejším je sv. Dionýz. Prečo a kedy sa patrocínium kostola zmenilo, nie je nám zatiaľ známe. Stalo sa tak asi preto, že úcta sv. Dionýza nebola medzi veriacimi tak populárna ako úcta k sv. Márii Magdaléne, o ktorej každý vedel aspoň toľko, že bola veľkou kajúcnicou. Po zmene patrocínia muselo dôjsť k premiesteniu buď celých oltárnych skríň, alebo aspoň k premiestneniu patróna z hlavného oltára. V neskoršej dobe (1905) našiel Vajdovsky a Divald usporiadanie následovné: hlavným oltárom bol oltár s patrónkou sv. Máriou Magdalénou v presbytériu a v lodiach ostali na ľavej strane oltár Panny Márie a vpravo oltár sv. Mikuláša. Vajdovszky a Divald predpokladajú vznik oltárnej skrine vtedajšieho hlavného oltára koncom 15. storočia. Tiež uvádzajú, že oltár Panny Márie je oveľa starší než oltár hlavný. Tento krídlový oltár mal v skrini sochu Madony, na vnútorných stranách krídel obrazy štyroch svätíc: sv. Kataríny, sv. Margity, sv. Barbory a sv. Doroty. Štyri výjavy zo života Panny Márie sa nachádzali na vonkajších stranách krídel, ktoré vidieť len pri zatvorenom oltári. Ďalej sú toho názoru, že tento oltár tu bol prvým krídlovým oltárom a mohol byť pôvodne hlavným oltárom. Len po postavení oltára sv. Márie Magdalény bol premiestnený do lode vľavo a kvôli symetrii postavili buď občania alebo zemepán začiatkom 16. storočia ešte jeden krídlový oltár na pravej strane – oltár sv. Mikuláša.
Starý hlavný oltár s Máriou Magdalénou z danišovského kostola je gotickým krídlovým oltárom pochádzajúcim zo začiatku 15. storočia. Je vzácnou, umelecky hodnotnou pamiatkou, nachádzajúcou sa dnes v zbierkach Spišského múzea v Levoči. V Spišskom múzeu v Levoči sa ešte nachádza skupina sôch, ktorých pôvod bol neznámy. Až v 80-tych rokoch sa dokázala ich príslušnosť k danišovskému oltáru. Ich vznik sa datuje do druhej polovice 17. storočia, autora však nepoznáme. Ide o sochy sv. Tomáša a evanjelistov sv. Jána, sv. Matúša, sv. Lukáša a sv. Marka. Ústredná postava z danišovského krídlového oltára, plastika sv. Márie Magdalény, je drevená, polychromovaná, 117 cm vysoká. Vznik tejto vzácnej platiky sa datuje do obdobia okolo roku 1420. Viacerí historici umenia sa v podstate zhodujú v názore na dobu jej vzniku a zaraďujú ju do obdobia krásneho slohu, i keď o autorstve plastiky sú rozdielne názory. Nemožno obísť a nespomenúť vzácnu plastiku Madony z Danišoviec vysokú 120 centimetrov. Žiaľ, zub času a nešetrné zaobchádzanie jej spôsobilo na viacerých miestach poškodenie. Prvá zmienka o nej pochádza z roku 1905 v súvislosti s bočným oltárom Panny Márie v Danišovciach. Je treba povedať, že kostol spolu s oltárom a plastikami tvoril jednoliaty, vyvážený historický celok. Začiatkom 20. storočia bol urobený necitlivý zásah pri ktorom sa odstránili z kostola vzácne oltáre a plastiky. Našťastie, všimli si toho ľudia, ktorý poznali ich hodnotu a zachránili aspoň zvyšky. Tieto torzá odkúpil Gróf Vidor Čáki, od ktorého sa po 2. svetovej vojne dostali do zbierok Spišského múzea v Levoči, ktoré sa postaralo o ich reštaurovanie a sprístupnenie verejnosti.
Po odstránení pôvodných oltárov boli postavené nové oltáre – negotické. Hlavný je zasvätený sv. Márii Magdaléne, po jej ľavici stojí sv. Mikuláš a po pravici sv. Izidor, patrón roľníkov. Z bočných oltárov je jeden s Madonou a druhý so sv. Katarínou. V kostole sa nachádzajú ešte drevorezby Ukrižovaný (s polychrómiou) a Zmŕtvychvstanie. V sakristii sa zachovala obojstranná olejomaľba na plechu s výjavom modliacej sa ženy, pravdepodobne Márie Magdalény a Ukrižovaného. Tento obojstranný obraz sa používa pri obrade svätenia prameňa na sviatok sv. Márie Magdalény.
